Jdi na obsah Jdi na menu
Reklama
Založte webové stránky zdarma - eStránky.cz
 


Môj život, moja krv, moja koža

9. 3. 2008

Môj život, moja krv, moja koža

       Bol som ešte veľmi malý, keď si ma ako „nového člena“ geniálnej bohatej rodiny prišli prevziať moji noví páni. Bol som že vraj vydarený dalmatínsky pes s hustou lesklou srsťou. Mojim novým, a už teraz podozrivým pánom sa to veľmi páčilo. Tak si ma za drahé peniaze kúpili.

       Cesta autom bola pohodlná, v nóbl limuzíne,  ale na psa ako ja príliš dlhá. Už som si myslel, že sa mi podarí zaspať, ale práve vtedy mi niekto zvrieskol za ušami: „Ten je nádherný“. Otvoril som oči a uvidel som vysokú, chudú, a už na prvý pohľad zlomyseľnú ženu. Striaslo ma. Pomaly som sa zošuchol zo sedadla v snahe pred ňou ujsť, ale skôr ako som sa stihol spamätať, držala ma v náručí a v proti smere ma začala hladkať. Myslel som, že to vydržím, ale to už bolo na mňa priveľa. Zahryzol som sa jej do ruky a pokúsil sa ujsť. zase sa to nevydarilo. Tento krát ma zavreli do dajakej klietky, a ja som tam trčal až do večera. Ale čo som mal robiť? Prečo ma takto týrajú? Prečo? Prečo?. Povedal som si v duchu, ale to som ešte nevedel, čo sa so mnou bude diať.

      Na druhý deň sa moji „páni“ tvárili priateľsky. Ale ja som vedel, že to nie je tak. Predsa len nie som hlúpi?! Celý deň som prežil v poriadku. Až na ženine hladkanie proti srsti. *Ale predsa jej nič neurobím, keď je ku mne taká milá* Namýšľal som si.

Večer som načúval za dverami; Počul som tam slová: život, krv, koža. No čo už, hádam s tým nemám nič spoločné.

      Cez noc sa mi snívalo o mojej ceste nóbl limuzínou, a nádhernom psom živote. Zobudil som sa do tmy. Na prvý pohľad to vyzeralo ako noc, no nebolo to tak, otvoril som znovu oči,

a zistil, že sa nedívam do tmy, ale cez štrbinky na svetlo.

       Čo to robíte? To predsa nemôžete! Kričal, teda štekal som ako sa len dalo, ale oni ma ťahali, niekam preč. Veľmi tichá miestnosť. Položili ma na stôl a vytiahli niečo také ako injekciu. Veľmi som sa bál. snažil som sa pohnúť, ale bol som priviazaný. Bolo mi do plaču. Pichli mi injekciu a ja som svojou psou rečou z posledných síl povedal: „ Už to chápem; Môj život, moja krv a moja koža“ Posledný krát som vydýchol, už rozumiem slovám život, krv a koža. Keby ste sa na mňa pozreli vyzeral by som asi takto: brali mi život, vytekala zo mňa krv, a sťahovali zo mňa moju kožu...

   

Myšlienka môjho života : bol som síce krásny, ale to sa mi nevyplatilo, a skončil som „pod nožom“. Teraz sa moja „pani“ pretŕča pred ostatným v novom krásnom psom kožuchu.

Ivona Malachová

Tento príbeh som napísala 5.2. 2008 v deň mojich dvanástich narodenín